Dnes je moderné hovoriť: Každý je strojcom svojho šťastia. Dnes je moderné byť niekým. Dnes je moderné niečo mať a dnes je moderné hovoriť múdro a dobre sa obliekať. Dnes je moderné riadne vyčnievať. Dnes je moderné dosiahnuť, byť efektívny, logický a rýchly. Všetky dnešné dobré a moderné veci... a prostriedky na ich dosiahnutie... Lenže v jedno októbrové ráno som zistil, že som tým typickým a plytkým vyznavačom veľmi dobrých a moderných vecí, čo sa snaží stihnúť tri životy naraz a každé ráno sa zobúdza v nájomnej izbe panelákovice hlavného mesta. Smutnejšie však bolo, že mi dnešné vychytené a dobré moderné veci prerástli cez hlavu. Totiž – neviem sa nabažiť slova moderný a neviem sa nabažiť jeho každodenného uplatňovania vo svojom živote.
Ach, áno. Stavím sa, že vyznievam umelo a pokrytecky, pretože nič mi nebráni vzdať sa všetkých dobrých a moderných vecí nášho rýchleho života. Ale realita je tvrdšia. V ľavom kúte izby stojí Veľký Ivan a velí: Vpred! Bi a dobýjaj! Príležitosti! Šance! Ciele! A v pravom kúte kúte stojí malý chlapec, Ivanko, a neisto sa díva z okna: Čo tak spomaliť, čo tak zabudnúť... A čo tak objaviť svieži prameň rovnováhy? Prírodu a domáce klobásky? Ani Veľký Ivan, ani malý Ivanečko nie sú sami celkom šťastní. Taká schiza. Osudová?
V ten deň bola sobota. Víkend. Znevážil som svoj „plán vzrušujúceho a zaručeného profesijného rastu“. Zrušil som sedenie z nemčiny, z angličtiny a zo spoznávania ekonómie. Som nepríčetný. Zožral som celú Milku, od rohov až po chvost. A namiesto margarínu som si natrel ozajstné maslo. Ešte aj lekvár. Som šialenec. Zapol som televízor a díval sa, ako Tom naháňa Jerryho a ako sa vyvíja telenovela. Som absolútny... Som nevďačný idiot. Som ten, čo nevyužil trochu vzácneho voľného času na budovanie budúcnosti. A nevaril som ani obed. Vzal som gastráče a zdrhol do reštiky. Toto už je vrchol!!! Namiesto návratu k disciplíne som sa potom celé poobedie poflakoval vonku. Vtáčiky, stromy, oblaky... Frčiace autá, deti na ihrisku, formičky a lopatky. Jesenné lístie zhnednuté od únavy. Na druhý deň som robil NIČ. Iba som poupratoval moju 2,5 krát 3,5 metrovú kuticu. Od prachu striasol záclony, vyniesol šesť igelítiek haraburdia, vyhodil 15 kíl starých novín a časopisov. Na zemi som potom objavil knihu Miluj svoj život. Usmievavá pani Hayová. Ona ani nevie, ako veľmi ma vtedy potešila. Čo všetko ma vtedy potešilo... Prach, pohodená pohľadnica od starej kamošky Elke, pár ponožiek na zemi a moľ, ktorá si hovela za skriňou. Ešte aj staré šampanské z krizmespárty 2004, ktoré som nemal s kým vypiť. Takmer po roku som si povysával. Opäť som si všimol nejaké tie ľudské veci. Úprimne.
Problém našej spoločnosti je v tom, že je nevyvážená. Keď ste úspešní málo, oženíte sa a bývate s rodičmi a vašimi deťmi spolu v jednom byte, takmer do konca života. Ak ste úspešní priemerne, môžete si dovoliť autoúver alebo úver na novú kuchynskú linku. Nikdy sa nemôžete rozhodnúť odísť do veľkého mesta za veľkou prácou a s veľkou nádejou, pretože väčšinou nemáte kvalifikáciu. Máte dobrých priateľov, ktorí vám radia ďalej sa vzdelávať, ale vy nemáte čas, pretože pracujete pre veľkého mobilného operátora 9 - 12 hodín denne v call centre a po zaplatení nájomného si kúpite potraviny a nové topánky. Ale to je všetko, čo si kúpite. Vaša rodina zostala v malej dedinke či okresnom meste a žije zo starobného dôchodku. Ak kvalifikáciu máte, všetci skončíte na jednom mieste – v Bratislave – a pracujete ako IT alebo iný support veľkým, prestížnym spoločnostiam, ktoré však platia málo na to, aby ste hypotéku splácali kratšie ako 25 rokov. Pravdaže, niektorí z vás budú mimoriadne úspešní. Budete mať byt pri Karloveskom ramene, budete riadiť väčší tím dravého developera a budete mať peknú ženu a peknú dovolenku. Budete mať ale nevďačné deti, ktoré si vaše peniaze nedokážu vážiť a na vašom aute sa v zime bude v snehu zobrazovať nápis CH*J alebo K***T. Nižšie postavení kamaráti si z vás urobia vzor, ale zároveň vás budú nenávidieť, lebo ste lepši a uspeli ste. Ako mimoriadne úspešní budete mať aj mimoriadnu dávku povinností, stres, poruchy erekcie a niektorí psoriázu. Nikdy nebudete doma a vaša žena si nájde amanta. Zdá sa, že nech zamierite kamkoľvek, vyhrali ste iba na polovicu.
Poviem vám však, priatelia, vzdajme sa pochmúrnej nálady z tohto komentára. Čierna optika nesvedčí ani mne, ani vám. Sme tu a žijeme. Ľudský život je taký, aký je. Tento text píšem preto, lebo ma očisťuje a preto, že ani zdanlivo nie som sám, čo sa takto cíti. Mojím najväčším želaním je, aby sa môj Veľký Ivan a môj malý Ivanko z pravého rohu izby stali skutočnými, vyváženými priateľmi. Aby jeden druhého chránili a podporovali. Verím, že takto sa neutopím v strojočlovečom aparáte a že takto mi tiež nikto na hrob nenapíše: „Premárnil svoj život“. Toto si želám na Vianoce.