Väčšinou sa teším zo života a som rád, ak sa mi, podľa možností, darí pochopiť iných ľudí :). Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Prihodilo sa mi, že som na PN. Viróza. Keďže ležanie v posteli je nekonečné a teploty už trochu poľavili, posadil som sa. A do ruky vzal knihu P. Parmu Umění koučovat. Opäť som si ju raz prečítal. Snáď to bolo z dlhej chvíle alebo hádam z opätovného čítania, ale zrodil sa vo mne taký čudný pocit. Je Parma mimozemšťan?
Veľmi často som si kládol otázku, či ma ľudia majú radi. A či ma majú radi aj ako kolegu. Je to vôbec dôležité, aby vás ľudia mali radi? Predsa len, firemný kouč nemá vždy najlepšiu povesť, pretože musí zamestnancom pripomínať aj to, čo sú ich povinnosti. A to nie každý rád počuje, oveľa radšej sa bavíme o zvyšovaní platu, vyšších gastráčoch, ako odísť skôr z práce a o tom, aký je šéf hlupák. Niektorí mi dávali rady – „Ale kašli na to!“ alebo „Čo máš vlastne z toho, že si milý?“.
Znenazdajky za mnou dobehol Biko a zatrepal na dvere. Starý kamoš zo strednej a známy tým, že vymýšľa všakovaké hovadiny. Dlhšie som ho nevidel, a tak som si ho nedôverčivo premeral – určite bude voľačo chcieť! Biko chvíľu ľapotal všeobecné frázy o zasranom a poondiatom živote, ale neskôr sa vymáčkol. Došiel s parádnou blbosťou: - Ivan, povedal, mám tu dačo, z čoho sa doserieš.
Viete? Ja vlastne ani neviem, ako začať. Niekedy si pripadám, že mám kamenné srdce a niekedy zas, že sa rozsypem ako tvaroh drobený prstami. Ako minule. Díval som sa do jedných očí. Vlastne najprv cez okuliare a potom do tých očí. Nebo vyhŕklo hviezdy a tie nám svietili na chodník. Prechádzka na trase Ružinov – Ružinov. A potom zakotvenie v pizzérii. Tiene stromov a vlhko tlejúcej zimy naokolo spravilo takú kávičkársku atmošku – s niekým sa utiahnete do milého baru a tam sa dozvedáte veci a veci.
Ako sa prehrýzť cez vysokú školu? Keď som ešte chodil na základnú, učiteľky druhého stupňa strašili: Veď uvidíte... Keď prídete na strednú, nikto sa s vami maznať nebude! Tam nemajú ani žiacke knižky... Tam budete musieť zaujať zodpovedný prístup! Tam vám písomky nikto vopred oznamovať nebude!!! Ehm... Prišiel som na strednú. Jasnačka, teraz to už boli panie profesorky. A naozaj sme nemali žiacke knižky. Kopec vecí však zostal taký istý ako na základnej. Diktovanie poznámok, učenie od slova do slova... Niektoré veci sa síce zmenili, ale gró hrozieb a tá hrozná kliatba zodpovednosti sa (našťastie) nenaplnila. Veď čo aj, boli sme predsa ešte stále deti... V prvom ročníku na výške som si zrazu uvedomil, že „staré a zabehané“ zo strednej mi už nevychádza. Odrazu mi chýbal návod, čo robiť, ako to robiť a – najmä – ako to všetko stihnúť a nezblázniť sa. V akejsi knihe som čítal – „koľko študentov, toľko metód, ako študovať“. Zrejme to bude naozaj tak.
Neviete náhodou, čo po švédsky znamená KRYP? Neviete to? To je zlé, lebo ani ja to neviem... A nikdy by som sa nebol dostal k tomuto slovku, keby nešli Vianoce. Ako je rok dlhý, vyhýbal som sa IKEY ako (čert svätenej vode???)... To preto, lebo IKEA je pekná, osvetlená, príjemná, optimistická a ľudia, čo si v nej niečo kúpia, sú oveľa lepší od tých, čo si v nej nekúpia nič. A... okrem toho, IKEA je stvorená pre rodiny, väčšie rodiny a ešte väčšie rodiny, ktoré žijú harmonicky, nepodvádzajú sa, nebojujú o peniaze ani priazeň rodičov a netrpia alkoholizmom ani závislosťou od drog. Pravda, takto na mňa IKEA pôsobí v tomto čase Vianoc. V decembri sa mi zvyčajne stáva, že rozmýšľam o Vianociach.. A často, ani neviem prečo, mi spomienky zablúdia o pár rokov dozadu. Raz sme mali naozaj zlý Štedrý deň.
Ešte nedávano bol v médiách krik, pretože hypermarkety predávajú plesnivé mäso. Áno, plesnivé mäso sa na pultoch skutočne predáva. Na to netreba ísť do zákulisia s tajnou kamerou a vydávať svedectvá (bývalých) mäsiarov s pozmeneným hlasom o tom, čo všetko sa deje za vykachličkovanými múrmi našich reťazcov. Ako inšpirácia mi poslúžila známa relácia Črepiny, a tak som sa vybral do Polus City Center. Zhodou okolností bol piatok a ja som chcel prísť na to, či vôbec mám alebo ani trochu nemám mať chuť na víkendové mäsko. A tak som vošiel dnu.
Ach, aký som ja čudný človek. Namiesto toho, aby som mal priemerný život, hľadám viac. Namiesto toho, aby som zostal v rodnom meste a zarábal veľmi priemerné peniaze, som odišiel do Bratislavy. A namiesto toho, aby som spal prikrytý až po uši dekou vždy, keď sa to čo najdlhšie dá, vstávam v utorok, štvrtok a piatok o päť päťdesiatpäť, aby som si odtrhol trochu času na nové slovíčka a pár útržkovitých informácií o nových trendoch v tímovej práci. To všetko v tichosti malých kvázikancelárií našej firmy. A namiesto toho, aby ma rodičia podporovali v bežných veciach, mi na narodeniny – a z môjho podnetu!!! – podarovali aktovku, aby som vyzeral staršie, dôležitejšie a manažérskejšie. A - navyše, navyše, navyše - namiesto toho, aby som budil obraz skromného a kolektívne orientovaného jedinca, teraz vyzerám, že robím reklamu svojej individualite, dokonalosti a nenahraditeľnosti! Som ozajstný strojočlovek. Aj vy poznáte tento spôsob života?!
Je chladné, ale neskoré bratislavské ráno niekedy v októbri. Idem. Studený vietor ma príjemne šteklí po líci, hoci jeho prenikanie cítim až v kostiach. V pracovný deň, celkom obyčajne, kráčam do roboty po Vajnorskej. Nie je toho až tak veľa, na čo sa dá pri náhlivom maršírovaní touto tepnou myslieť a nie je toho až tak veľa, čo sa dá pri náhlivom maršírovaní touto tepnou robiť. Taká celkom správna vec je napríklad dávať si pozor pri prechádzaní cesty.
